Albatros - nakladateľstvo literatúry pre deti a mládež

https://dennikn.sk/blog/tajomna-zahrada/

eď viac ako pred sto rokmi vyšla kniha Tajomná záhrada (The Secret Garden) od F. H. Burnettovej patrila počas života obľúbenej autorky medzi jej menej populárne diela. Dnes kniha patrí medzi klasiku anglo-americkej literatúry a svetovo najobľúbenejšie detské knihy. Bola viac ráz pretavená do filmovej podoby, existuje aj jej anime verzia a taktiež divadelné adaptácie. Knižka Zornička je druhou knižkou talentovanej spisovateľky Zuzany Štelbaskej, v ktorej cítiť istú ruku autora, ľahkosť a hravosť dieťaťa, ale aj osobnú skúsenosť, lásku i nehu rodiča. Pod nádherné ilustrácie sa podpísala skúsená česká ilustrátorka Eva Chupíková, ktorá sa ukázala byť výbornou voľbou. Ilustrácie citlivo a trefne dopĺňajú text, čím autorka a ilustrátorka tvoria kvalitatívne veľmi vyvážený a kompatibilný celok. Zornička patrí medzi najjasnejšie planéty na našej oblohe a podobne aj dievčatko z knihy svojím jasom napĺňa záhradu i životy najbližších. Vďaka záhrade a starostlivým rodičom sa určite nikdy nestratí a vždy nájde cestu domov. Príbeh dievčatka Mary, ktoré prichádza na ponuré panstvo svojho strýka, možno z niektorej uvedených verzií poznáte. Mary spolu so svojím kamarátom Dickonom objaví tajnú, zakázanú záhradu, kde trávia čas a vďaka objavom a krásam v nej sa vylieči jej chorý bratranec. Každý z nás má svoju „tajomnú záhradu“, kam sa s láskou v spomienkach na detstvo vracia na slnkom zaliate miesto, kde sa pre vás s očami dieťaťa diali zázraky. Zornička, hlavná hrdinka knižky s rovnomenným názvom, má taktiež svoju „tajomnú záhradu“, kde trávi všetok svoj voľný čas zvedavého a bezstarostného dieťaťa, ktorého veselé kroky merajú piaty rok života. Jej vernými spoločníkmi sú mačka Líza a psík Titi. V proporčne veľmi dobre rozdelených kapitolách môžeme sledovať jej dobrodružstvá od jari až do jesene, v ktorých objavuje nielen silu a krásu prírody, ale taktiež sa naučí, aké sú dôležité dobré susedské vzťahy, ako a kedy sa pestuje zelenina či ako vdýchnuť život starým veciam. Knižka je tak nielen príjemným čítaním, dôležitý je aj jej environmentálny a morálny presah, ktorý zaiste ocenia nielen rodičia, ale aj pedagógovia.

Denník N, 8.11.2015

Tri rozmery jednej knihy

Aj na ježibaby doľahla nová doba, zmenili sa na madam. Môj syn sa ma často pýta: existujú ohniví draci? Vedia čarodejníci naozaj kadečo premeniť? Môže k nám prísť strašidlo? Na rozdiel od mojej dcéry, ktorá práve žije v identite „ja som koník čarovačný“, totiž chlapec bazíruje na veciach reálnych a uskutočniteľných. Nie raz máme debatu o tom, čo by sa stalo, keby sa nejaká rozprávka stala naozaj a pre mňa je fascinujúce počúvať jeho úvahy. Madam Ježibaba je jednou z postáv, nad ktorými sa práve preto isto tuho zamyslí. Vystúpila totiž z rozprávky do reality, zmenila sa a ešte sa aj naučila po anglicky. Nepoznať Medovníkovú chalúpku, to je ako nevedieť, že pes robí hav hav. Všetky deti si prejdú, alebo by si aspoň mali prejsť, obdobím našich najzákladnejších rozprávok. Súčasná ponuka je síce ohromujúca a rozprávky v rôznych edíciách tiež bývajú kadejako pomenené, ale podstata ostáva rovnaká a možno by bolo treba ich vyrozprávať tak ako si ich z detstva pamätajú rodičia. Vtedy majú najväčšiu silu. Deti časom plno drobností vypustia z pamäte, ale moment, keď oklamaná baba letí do pece, škrieka a Janíčko s Marienkou sa tešia, že sa môžu vrátiť domov, ten moment v nich ostane. Je príliš silný, príliš neuveriteľný, prichádza po ňom silná úľava z výhry dobra nad zlom. Takže keď si o niekoľko rokov neskôr, už ako samostatní čitatelia od cca 8 rokov vezmú do ruky knihu Madam ježibaba, bude im základná os celkom známa. Všetky ďalšie okolnosti ich však môžu príjemne prekvapiť. Janíčko s Marienkou v pôvodnej rozprávke tiež neboli žiadne padavky. Pohli rozumom a vzopreli sa, aby sa mohli zachrániť. Ježibaba v rozprávkovom svete na nich stále čaká, je zvyknutá na tisíce detí, ktoré k nej chodia a nejako sa v časovej slučke vždy dostane z pece von, aby ju do nej pri ďalšom večernom rozprávaní mohli zase šupnúť. Lenže ľudský čas sa posúva dopredu. Ten rozprávkový, zdá sa, stojí. Detí chodí ku chalúpke čoraz menej a keď k nej konečne nejaké dorazia, ježibaba sa nestíha čudovať. Nerozumie ich sebavedomému správaniu, sú omnoho vzdelanejšie a rozhľadenejšie než kedysi. Marienka, namiesto toho, aby začala bez rečí upratovať, ježibabu poučuje, že dnes už to chodí inak. Z knižiek vie, že čarodejnice môžu pokojne bývať aj medzi ľuďmi, nemusia byť zastrčené v nejakej lesnej diere. Janko sa namiesto prežierania poďakuje za večeru a pozve ježibabu k nim domov. Baba, úplne zmätená, súhlasí. Odvezie deti na metle domov a začnú sa ich tajné stretávky v záhradnom altánku. Toto je len jeden rozmer Madam ježibaby. Ježibaba vďaka deťom objaví celkom nový svet, začne sa inak obliekať a zmení aj svoje spiatočnícke kanibalské stravovacie návyky. Otvorila sa jej celkom nová dimenzia, túži spoznať ďalšie ježibaby a deti ju v tom nadšene podporujú. Marienka vie z kníh o ježibabách v Anglicku a tu sa začína druhý rozmer tejto knihy: deti učia ježibabu po anglicky a tým pádom sa učí aj čitateľ. Básničky, slovensko – anglické prešmyčky, základné vety a frázy, všetko je prirodzenou súčasťou deja, čitateľ sa učí, ani o tom nevie. Tretím rozmerom knihy sú hry: medzi kapitolami je niekoľko zastávok v deji, ktoré sú vyplnené návrhmi na vedomostné kvízy a hry, dokonca dvojjazyčné recepty, nechýbajú tajničky a stolová hra, všetko v kombinácii angličtiny a slovenčiny. Ježibabu to celkom zmení, vyzerá omnoho viac k svetu, začne používať počítač a dokonca cestuje. Ako zmení život znalosť cudzích jazykov život ľuďom, to asi netreba nikomu dvakrát vysvetľovať. Čím skôr budú deti považovať viacjazyčnosť za normálnu, tým lepšie pre nich. Autorka Zuzana Csontosová je pôvodom z Trenčína, žije v Brne. Je spoluzakladateľkou časopisu Nota Bene, pre ktorý napísala knižku Zatúlaný gombík. Okrem nej jej doteraz vyšli dve knihy: Najmocnejšie kúzlo a eko rozprávka Víla Jazmínka a škriatok Vendelín. Madam Ježibaba je druhou knihou, na ktorou s ňou spolupracovala ilustrátorka Katarína Ilkovičová.

Denník N, 22.10.2015

Čítať zas a znova

Mama je na konferencii, deti sú doma hladné a v chladničke nie je ani mlieko. To nič. Otec ho totižto bez problémov odíde kúpiť do obchodu za rohom, aby si deti mali čím zaliať cereálie. Alebo skôr, aby si mal čo naliať do čierneho čaju? Brat so sestrou doma čakajú, no otec stále nechodí. Keď sa napokon vráti, neprizná si, že sa zarozprával so známym. Namiesto toho si vymyslí najbláznivejší príbeh, ktorý sa začína únosom. Nie tak hocijakým únosom. Unesú ho zelení a lepkaví mimozemšťania. Tam získa skvelého sprievodcu na ceste časom – stegosaura Stega na vznášajúcom sa loptovom nosiči (po našom – balón). Na ceste stretnú sopečného boha, ružových poníkov, hrôzostrašných upírov a galaktickú dinosauriu políciu. „,Hej, poník, a prečo si ružový a na boku máš bledomodrú hviezdu?´ opýtal som sa ho. ,Nuž, vieš,´ vzdychol poník, ,tak sa v dnešnej dobe oblieka každý – bledomodré hviezdičky sú naozaj in.´" Našťastie nemáme mlieko je milá dobrodružná knižka pre staršie deti. Mladšie by sa mohli v špirále času, v ktorej sa otec krúti, zamotať, a preto im pri odmotávaní musia asistovať rodičia. Knihu som si v kníhkupectve všimla náhodou a zaplesala som nad tým, že je preložená do slovenčiny. Nasledovalo prelistovanie, pri ktorom moje srdce zaplesalo druhýkrát. Obrovský počet zábavných a nápaditých kresieb ma vie vždy potešiť. Ilustrátorom knihy je Chris Riddell, ktorého všetky kresby vraj vychádzajú z modelov zo života. Otázne je, kde pán Riddell videl živého stegosaura? Možno si požičal časostroj profesora Stega, ktorý mu stál modelom. Niet však pochýb, kto stál Riddellovi modelom pre postavu otca. Nie je ním nikto iný, ako sám autor, Neil Gaiman. Našťastie nemáme mlieko som si celú vychutnala pri čaji o piatej. O šiestej som mala dávno dopité a knihu celú prečítanú. Chvíľami som sa strácala pri otcovom cestovaní v čase tam a zase späť, ale to mohla spôsobovať aj moja prílišná nepozornosť. Takže, milé deti budú musieť zbystriť sluch, aby mali z rozprávky skvelý zážitok. Pokiaľ knihu nepochopia na prvýkrát, budete im ju musieť čítať zas a znova. Ktovie, či to nebol aj autorov zámer. Tak ako otec v knihe sa pre ne snažia vymýšľať príbehy a tráviť s nimi čo najviac času. „Ukázal mi svoj stroj času. Bol naň nesmierne hrdý. Išlo o veľkú škatuľu z lepenky s niekoľkými okrúhlymi kameňmi, ktoré boli zachytené po bokoch.“ Kto by to bol povedal, že Neil Gaiman, známy vďaka svojej ponurej fiktívnej próze, dokáže napísať aj veselú detskú knižku dotvorenú farebnými ilustráciami. Tento britský autor, ktorý sa preslávil komiksovou sériou Sandman, už má na konte aj knihy pre deti. Zväčša však ide o novely, odohrávajúce sa v bezútešnom svete. Sú to napríklad Koralina (bola aj sfilmovaná) a Záhrobná kniha. Takýto svet v knižke Našťastie nemáme mlieko nenájdete. Našťastie nemáme mlieko je skvelé čítanie k raňajkovým cereáliám a poobedňajšiemu čaju. Taktiež slúži ako pomôcka na zbližovanie sa s deťmi, ktoré si myslia, že sú už príliš veľké na rozprávky. Ak sa chcete dozvedieť, prečo jedávajú upíri na raňajky krútiace sa červy s pomarančovým džúsom, prečo chcú mimozemšťania vytrhať všetky stromy a na ich miesto dať plastové plameniaky a čo sa spieva v piesni Neschádzaj k asfaltovým jamám, drahá, pretože mám na teba zálusk, určite si na Gaimanovu čarovnú knihu nájdite čas. A ak nemáte doma mlieko, to nič.

www.citaj.to, 20.10.2015

Detektívka pre deti

V tejto knižke sa snúbi viacero lákadiel: má dve hlavné postavy, jedna je ženského a druhá mužského rodu, čiže dej bude pútavý tak pre dievčatá ako i pre chlapcov. Je v nej štipka sci-fi, keď si hlavní hrdinovia v zlomovom momente vymenia identity. Z kocúra sa stane dvanásťročné dievča a z dievčaťa je razom dospelý kocúr. Musia sa vyrovnať nielen s novým pohľadom na svet čoby iné živočíšne druhy, ale aj s tým, že kocúr v dievčenskej koži neraz rieši situácie ako chlap a dievčinka ukrytá v kocúrovi sa na svet pozerá ženskými očami. Prepletajú sa vzájomne do svojich životov a ovplyvňujú v nich všetko, na čo ten druhý v normálnom stave nemal ani pomyslenia. To je čosi nesmierne lákavé aj pre dospelých, nie iba pre decká. A napokon je tu ešte samotný detektívny príbeh. Kocúr Winston Churchil je síce ušľachtilý a čistokrvný, ale inak dosť nudný a namyslený gaučový typ, ktorý nevylieza z bytu svojho pána, postaršieho profesora jadrovej fyziky. 12 ročná Kira, pôvodom Ruska, je dcéra ich domácej. Gazdiná Anna mala veľmi zlý výber frajera. Vadim je gauner a násilník, pred ktorým musia Anna a Kira ujsť. Prichýli ich práve profesor, ktorého dovtedy jediným spolubývajúcim je kocúr Winston. Jemu sa Kira zverí, že má strach o mamu. Vadim sa jej vyhráža, niekoľkokrát ich navštívi polícia, mamu vypočúvajú a Kira chce zistiť, čo je vo veci. Neprezradím, ako sa to stane, ale Kira a Winston si vymenia identity a zisťujú, že v takomto stave im pátranie dokonca prináša viacero výhod. Vypátrajú, že Vadim obchoduje so zakázaným tovarom, dostanú sa k nemu celkom blízko, lenže plán nevyjde presne podľa ich predstáv a oni čelia skutočnému nebezpečenstvu. Páči sa mi, že Kira i jej spolužiaci skutočne konajú ako 12 ročné deti. Nehrajú sa na dospelákov, ale nasledujú svoje naivné nápady na vlastnú päsť. Aj Winston čoby nezorientovaný dospelý kocúr medzi deťmi urobí množstvo chýb, za ktoré Kira pyká. Autorka im v tomto smere nič neubrala ani nepridala. Ako iným autorom kníh pre deti však aj v tomto prípade musím podotknúť, že trochu podceňuje ich technické zručnosti. Kira má smartfón, ktorým chce odfotiť dôkaz. Autorka ju donúti hľadať a manévrovať s aktuálnym novinovým výtlačkom, aby mala časové potvrdenie svojho odhalenia, pričom mobil automaticky ukladá presný čas i dátum, kedy bola fotka vytvorená v tzv. metadátach. To však autorka neberie do úvahy – ja len predpokladám, že preto, lebo o tom sama nevie a postupuje tak, ako sa pátralo v čase, keď mala 12 ona. Samotnú knihu Winston: Kocúrova tajná misia by som rozdelila na tri časti. Prvá – do zmeny identity, druhá – zmenená identita a pátranie, tretia – po ukončení pátrania. Prvá a tretia sa vlečú a treba na ne istú dávku trpezlivosti. Druhá, detektívna je však výborná, bavila ma a zhltla som ju za pár hodín. Samotná spisovateľka, Frauke Scheunemannová, by sa zrejme nikdy do písania detských kníh z vlastnej vôle nepustila. Spolu so svojou sestrou Wiebke Lorenzovou vydávajú pod pseudonymom Anne Hertz úspešné romány pre ženy a len na požiadanie vydavateľstva vytvorila príbeh o Winstonovi a Kire. Jej, ako píše v doslove, sa tvorba pre deti nesmierne páčila a na knihe to, myslím, vidieť. Ako úvod do detektívneho žánru pre deti by táto kniha nemusela byť vôbec zlou voľbou.

Denník N, 1.7.2015

Keď dieťa zmení muža

Dieťa zmení všetko. To hovorí každý. Keď čakáte svoje prvé, z každej strany sa valia hrozby typu: "Už NIKDY sa nevyspíš! Ty, ktorá tak rada cestuješ, sa ZABEDNÍŠ v jednej izbe! Ty, ktorá si bola taká spontánna, sa ZBLÁZNIŠ zo stereotypu!" Z každej strany si vypočujete tisíce čudných vecí, ktoré sa vám stanú so životom. Ľudia to myslia asi dobre. Možno vás chcú pripraviť na najhoršie, pretože oni sami to tak prežívali. Škoda, že je málo tých, ktorí povedia: "Áno, zmení sa úplne všetko. Ale k lepšiemu." Jedinou podmienkou na to, aby to tak bolo aj v skutočnosti je, že mama nečaká zázraky a tato nepodľahne panike. Začarovaný kruh s názvom Výchova našich detí sa točí v každej rodine rovnako. Väčšina mám v ňom kráča pevným krokom a robí, čo treba. A väčšina otcov, normálnych mužov, pomáha to koleso držať pevne v rukách, aby sa nerozkrútilo príliš rýchlo. Keď si uvedomia, že ich v tomto nemôže nikto nahradiť, stanú sa lepšími, citlivejšími, vnímavejšími. Pre normálneho chlapa znamená narodenie detí príležitosť objaviť v sebe niečo nové a pekné, dovtedy nepoznané. Mám za to, že Oliver Scherz, ktorý napísal knihu O chvíľu sme doma, len si odskočíme do Afriky, je normálny chlap. Táto knižka je ako mäkký vankúš na spanie, páperová neha a pohladenie po líci. Príbeh o súrodencoch Joschovi a Marii, ktorým na okno detskej izby zaklope slon s prosbou, aby mu pomohli nájsť jeho rodinu v Afrike, je príbehom priateľstva, súrodeneckej súdržnosti a odvahy. Nemenej dôležitý je skrytý odkaz: každé zviera má svoj domov a my, ľudia, by sme to mali rešpektovať. Malé deti to chápu omnoho prirodzenejšie, že i na obrovského slona kdesi čaká jeho mama a treba mu pomôcť ju nájsť. Slon Abuu odíde zo ZOO, pretože vie, že tam nepatrí. Jeho domov vyzerá a vonia inak a je odhodlaný ho nájsť. Joscha a Marie neváhajú ani chvíľku. Kamaráti si predsa majú pomáhať. Deti to vedia. A my dospelí? Spomenieme si na to pri čítaní? Neha tejto knižky nespočíva len v samotnom príbehu, ale aj ilustráciách, ktoré ju sprevádzajú na každučkej stránke. Uznávaná Barbara Scholzová bohato dotvorila knihu svojimi vľúdnymi ilustráciami. Vydavateľ mal pri výbere autorky ilustrácií vskutku šťastnú ruku. Kniha pôsobí akoby ju vytvoril jeden človek. Medzi textom a obrázkami vládne dokonalá symbióza. Autor knihy O chvíľu sme doma, len si odskočíme do Afriky nemal ambície písať pre deti – dokiaľ sa mu nenarodila dcéra. Oliver Scherz sa venoval herectvu v divadle a malých filmových projektoch, bol príležitostný režisér, ale keďže je to človek vnímavý, s príchodom dcéry dovolil, aby sa mu nové dvere životného poznania otvorili dokorán. Spôsob, akým deti vnímajú svet, ho prekvapil, nadchol, naplnil inšpiráciou. O chvíľu sme doma, len si odskočíme do Afriky je už jeho deviatou knihou. Pevne verím, že nie poslednou.

Denník N, 6.6.2015

Rozumejú vaše deti češtine?

Deťom mojej generácie by v živote nenapadlo, že češtine sa dá i nerozumieť. Aj v neskoršom veku som považovala za vrcholne trápne písať si znalosť češtiny do životopisu v kolónke Cudzie jazyky. Pár desaťročí mnohé zmenilo. Dnešné deti už siahajú po prvých česko - slovenských slovníkoch. Čítala som o tejto knihe už minulý rok, keď mala vyjsť a trochu som zo začiatku ohŕňala nos nad samotnou myšlienkou česko - slovenského slovníka pre deti. Nemali by sme predsa my všetci, ktorí sme sa narodili v Československu, viesť svoje deti k rovnako prirodzenej dvojjazyčnosti, v akej sme vyrastali aj my? Až po chvíli mi došlo, koľko rokov v skutočnosti prebehlo od rozdelenia. Novú generáciu rodičov čakajú nové výzvy, tak som neodolala a zo zvedavosti som vzala do rúk i môj prvý česko - slovenský slovník. Dovoľte mi najprv zablahoželať autorke Márii Nerádovej k dvom významným cenám, ktoré získala v minulom roku a to hneď za svoj knižný debut: Najkrajšia kniha jari 2014 a Najkrajšia kniha Slovenska 2014. Čo môže byť motivujúcejšie, než vidieť, že vaša práca sa páči nielen čitateľom, ale i odbornej verejnosti? A musím dodať, že celkom zaslúžene, pretože kniha Jak velbloud potkal ťavu je elixírom radosti, priehrštím dobrej nálady, pozitívnym zážitkom po celodennom úmornom vychovávaní detí, energiou sršiaca zmes vtipných ilustrácií a výborne vybraných českých a slovenských slov. Mladá autorka, vyštudovaná ilustrátorka, absolventka bratislavskej VŠVU v ročníku prof. Kállaya, spolupracovala už i s takými prestížnymi vydavateľstvami ako je anglické klasické Ladybird Penguin alebo Usborne Publishing, vydávajúce detské knihy v 55-tich jazykoch po celom svete. Na konte má ale viacero medzinárodných spoluprác, vďaka ktorým môže byť jej krajina na ňu právom hrdá už aj preto, že ostala žiť v Bratislave. Fascinujúce je aj zistenie, že Mária Nerádová pochádza, ako sama píše na svojej stránke, z totálne neumeleckej rodiny, v ktorej sa úspešne stala čiernou ovcou. Nás môže len tešiť, že sa napriek tomu rozhodla vydať na profesionálnu umeleckú dráhu. Mimochodom, cenu za najkrajšiu slovenskú knihu získala Mária už aj v roku 2010 a to v kategórii Študijné práce poslucháčov výtvarných a polygrafických škôl. Vtedy sa kniha volala Slovensko – český obrázkový slovník. O štyri roky neskôr, už pod hlavičkou vydavateľstva Albatros, sa jej zmenil názov na Jak velbloud potkal ťavu, aby túto cenu získala zas. V samotnej knihe nenájdete žiadne písané príbehy ani rozprávky a predsa je na ne nesmierne bohatá. Okrem už spomínaných dvojjazyčných výrazov z desiatich oblastí deťom blízkych ako sú Hračky, Ihrisko, Jedlo, Rastliny a zvieratá, Čo nosíme a čo robíme a pod., sa každá kapitola začína plne ilustrovanou dvojstránkou, prekypujúcou životom a vtipnými situáciami hlavných hrdinov – zvieratiek. Jedno z mojich dvoch detí ešte čítať nevie, a predsa nám každý večer kniha dodala nápady na nové a nové rozprávky, pri ktorých sme všetci traja chytali polhodinové záchvaty smiechu. Myslím, že popri ponuke pôvodných slovenských detských televíznych programov, mnohé slovenské deti vyrastajú najmä na českých televíznych a do češtiny dabovaných rozprávkach. Inak to nie je ani u nás doma (ak nerátam audionahrávky starých slovenských rozprávok). Preto sú im mnohé výrazy známe a osobne sa neobávam, že v dospelosti budú mať s češtinou problémy. I tak je to ale veľké dobrodružstvo spoznávať pre jednu vec nové a nové názvy. S angličtinou, nemčinou či francúzštinou pomôže škola. K češtine by sme ich ale mohli viesť doma. Je to bezbolestné, nič nás to nestojí a deti tým len získajú. Pevne verím, že aj českí rodičia, možno i vďaka tejto knižke, povedú svoje deti k znalosti slovenčiny. Deti mojej generácie sa ani nepozastavovali nad tým, že čeština je výrazne iná a v živote by nám nenapadlo, žeby sa jej dalo i nerozumieť. Aj v neskoršom veku som považovala za vrcholne trápne písať si znalosť češtiny do životopisu v kolónke Cudzie jazyky. Pár desaťročí mnohé zmenilo, no bola by škoda prísť o výsadu prirodzenej dvojjazyčnosti takých príbuzných jazykov ako sú slovenčina a čeština. Takže, milí rodičia a milé deti, prečo by ste si i vy nemohli vymyslieť s pomocou vtipnej, krásnej a obsahovo bohatej knihy Márie Nerádovej česko - slovenskú rozprávku o tom Jak velbloud potkal ťavu. Polhodinové záchvaty smiechu budú odmenou pre celú rodinu!

Denník N, 1.6.2015

Kniha ťaží zo zdrojov detského videnia

Vyšla kniha, ktorá ťaží zo zdrojov detského videnia, fantázie, vytvárania, pretvárania i potvorenia. Táto kniha ťaží zo zdrojov detského videnia, fantázie, vytvárania, pretvárania i potvorenia. Meno Shela Silversteina (1930 - 1999) nie je u nás neznáme. V 70. rokoch bol známym prívržencom country ako autor príbehových textov, z ktorých k našim poslucháčom prenikli Chlap Zuzanka či Chlapec a strom v hovorovom podaní Mirka Černého. Chlapec a strom je vlastne použitá jeho detská kniha The Giving Tree. Jeho texty spievali aj Bob Dylan, Dr. Hook a iní. Bol však nielen hudobníkom a textárom, ale aj autorom komiksov, kresliarom a spisovateľom. V poslednom období života dokonca spisovateľská činnosť prevažovala. A boli to najmä knihy pre deti. Silverstein je však z rodu autorov, ktorých bez ujmy na mentálnom zdraví čítajú i dospelí. Pripomína tak Roalda Dahla či Dr. Seussa, s ktorým ho spája podobná linka kresby, keďže Silverstein si svoje knihy aj sám ilustruje. Taká je aj jeho prvá detská kniha poézie Jen jestli si nevymejšlíš (Albatros), ktorá práve vychádza. Je to kolekcia básničiek, riekaniek, rýmovaných i voľnoveršových textov v sprievode nezameniteľných obrázkov. A hoci sú to prevažne čiernobiele ilustrácie, svojou koloratúrou, vitalitou pôsobia farebne. Autor ani neberie obrázky ako ilustrácie k textu, ale ako pokračovanie linky tam, kde sa končia slová. V básni Běž si zaplavat sa hovorí: „Je celkem bezpečná / ta naše zátoka. Nikdo v ní jaktěživ / neviděl žraloka.“ Lenže obrázok, na ktorom je číhajúca chobotnica, túto slovnú idylku posúva do roviny paradoxu a vtipu. Autor berie všedné situácie a reálie a deformuje ich tak, aby pôsobili humorne alebo naopak – aby odkryl ich hĺbku a hodnotu. V básničke Kolik sa pýta s dieťaťom a ako dieťa: „Kolik je vrznutí ve starých dveřích?“ A jeho odpoveď je rovnako presná, múdra ako poetická: „Podle toho, jak moc je zavírají.“ Niektoré básne sú lyrickými náčrtmi, slovnými skicami, nahodenými nápadmi. Iné sú epickými príbehmi, ktoré smerujú k žánru, ktorý vynašiel práve Silverstein – k akémusi básnickému komiksu. Ďalšie texty vytvárajú absurdné predstavy (Navlíkli velblouda do podprsenky, Skládací muž, Muž v železný kýblomasce, Kdo si objednal ten kyselý ksicht?) A potom sú tu básne, ktoré smerujú k podobenstvu, ktoré ocení aj dospelý: „Můj most tě dovede jenom na půl cesty / ke všem těm záhadným místům, cos chtěl znát.“ A túto predstavu básnik uzatvára výzvou: „Most tě však dovede jenom na půl cesty. / Tu druhou půlku musíš ujít sám.“ Svojou tvorbou vytváral Shel Silverstein mosty, po ktorých mohli deti prejsť od detstva do dospelosti. Sprevádzal ich optimizmom, humorom a múdrosťou dospeláka, ktorý nezabudol byť dieťaťom.

Denník SME, 2.10.2014

Recenzia médii