Slovenská spisovateľka a publicistka Diana Mašlejová priniesla na trh koncom minulého roka novú detskú knižku o plyšovom zajkovi. Možno ste si ju už aj vy zadovážili pre svoju ratolesť, napríklad pod stromček, ale ak nie, možno tak ešte len urobíte.
Stratený zajko v Paríži je už na pohľad pekná kniha obohatená ilustráciami Adely Režnej. Po vizuálnej stránke ma zaujala prakticky ihneď a obsah sa mi tiež pozdával, hoci hlavným hrdinom je zajko, čo v súčasnosti môžeme považovať za ošúchaný výber. Na druhej strane však autorka možno chcela staviť na klasiku (zajko či líška sú v detských knihách veľmi obľúbené postavy), snažiac sa ňou konkurovať novátorským príbehom o netopieroch alebo pavúkoch, ktoré nemusia vyhovovať každému. Mnohí rodičia vyberajú knihy pre svoje deti práve na základe vlastnej čitateľskej skúsenosti, a preto je zajko síce ošúchaná, no rokmi overená klasika.
Z hľadiska vekového zamerania by som knižku určila skôr menším čitateľom, keďže príbeh ide viac-menej po povrchu a aj načrtnuté vedľajšie zápletky ďalej nerozvíja. Mašlejová do sedemdesiatstranového príbehu vtesnala dosť vecí, ktoré chcela dieťaťu priblížiť. Vzdelávacia i výchovná funkcia sú dostatočne zastúpené, hoci miestami sa toho môže zdať až príliš. Autorka deťom predstavuje nové miesta, ale väčšmi sa sústreďuje na medziľudské vzťahy a otázku rodiny. Plyšového zajka dobrodružstvo zaveje až k francúzskemu chlapcovi tmavej pleti zo sociálne slabšej rodiny. Janka, ktorej zajko pôvodne patrí, nie je z úplnej rodiny, spomínaný je len otecko. Na neúplné rodiny poukazuje napr. aj potkania rodina, ktorá prišla o mamičku, avšak pri snahe pomôcť inému zvieratku. Okrem toho nájdeme v knihe chorobu – fyzické postihnutie, obtrieme sa aj o závislosť a mamon, no svoje zohrá taktiež úloha svedomia a poukazovanie na vzorce slušného správania. Diana Mašlejová teda reflektuje aktuálne témy, čo vnímam veľmi pozitívne. Možno povedať, že kniha má potenciál formovať hodnotový systém dieťaťa, keďže autorka do textu zakomponovala hodnoty ako priateľstvo, solidarita či súciť.
Čo sa týka zábavnej funkcie, humor je príjemný, hoci ho hodnotím skôr z pohľadu dospelého človeka. Mne osobne knižka vyčarovala úsmev na tvári, dokonca som sa i schuti zasmiala. Verím však, že aj deti sa zabavia na mnohých scénkach.
Príbeh sám o sebe plynie rýchlo. Dynamiky by mohlo byť aj o čosi menej. Chýbali mi isté predely, nejaké oddychové pasáže, kde by som vedela knižku zavrieť a príbeh dieťaťu dočítať napr. na nasledujúci večer. (Dej sa odohrával počas niekoľkých dní a viem si predstaviť, že by boli jednotlivé dni členené ako kapitoly, čím by sa doplnili pre mňa absentujúce oddychové pasáže.) To vnímam ako malé negatívum. Taktiež už spomínané prvky zakomponované do textu, ako napr. multikultúrnosť či stret so smrťou, sú skôr otázkou kvantity, pričom sa autorka mohla sústrediť na ich nižší počet, no zároveň podrobnejšie rozpracovanie. Keďže ich je viacej, dieťa pravdepodobne nezachytí ani polovicu z toho, čo sa mu podsúva a pri menšom množstve, ktorému by sa venovalo viac priestoru, by mohol byť efekt úplne iný.
Ako celok knižku hodnotím ako príjemné čítanie, ktoré deti určite zaujme, keďže v nej nechýba dobrodružstvo, odvaha ani personifikovaný hlavný hrdina. Ako som už spomínala, za najväčšie pozitívum považujem snahu o reflektovanie súčasných otázok našej spoločnosti, ktoré by mali dieťa formovať tým správnym smerom. Ilustrácie sú skvelým a krásnym doplnkom – dozaista pomôžu dieťatku rozvíjať jeho predstavivosť. Keďže napísať naozaj dobrú detskú knihu, ktorá by uspokojila rodičov, deti i kritikov je vskutku náročné, nenazerám na autorku kriticky (keďže je v tejto oblasti, dá sa povedať, ešte len nováčikom), ale – naopak – ako na nádejnú autorku detských kníh, ktorej tvorba v konkurencii slovenských autorov obstojí.
vinlit.sk, 18.2.2018
